P R O L Ó G.

Človek bol zvláštne stvorenie. Snažil sa prežiť, nech sa deje čokoľvek a preto sa stal tým najodolnejším živočíchom na Zemi. Dokázal prežiť po stáročia, zatiaľ čo iné druhy vymierali. Adaptovať sa. Bojovať. Sebecky. S vedomím, že jeho existencia je vlastne skazou pre iné. Zrnko piesku, z ktorého sa postupne stala dlhotrvajúca búrka. Mietla všetko zo svojej cesty. Sebecky. Kolobeh života...

Potom prišiel čas zúčtovania.


„Úprimne... Dával by som si pozor, slečna Athara, čo si prajete.“ Mala takmer osemnásť. Čo si mohla priať? Úspešné doštudovanie? Milujúceho priateľa? Skvelé vyhliadky do budúcnosti? Nie, to nebolo ono... Pretože nebola bežnou sedemnásťročnou dievčinou. Nikto ju za niečo také ani nepovažoval, aj keď sama dúfala, že by to raz mohol byť opak. Avšak jediné, čo si v tomto momente priala bolo, aby buď skončil jej prekliaty život, alebo životné prekliatie. Pár dní pred splnom nenávidela najväčšmi. S dlaňou opretou o krk cítila, ako krv v jej žilách prúdi rýchlejšie a rýchlejšie vďaka adrenalínu, ktorý sa v jej malom organizme hromadil. Na svoj rod bola priam... krpatá. Doslova. Výška stošesťdesiatich centimetrov vám práve nepridá na autorite. Dokonca si od svojich druhov vyslúžila prezývku „Šteňa“, čo bolo veľmi trefné. A keďže Athara je Athara, nemala rada kritiku a trefné veci, ktoré by sa týkali jej osoby. Tupý pohľad očí farby mahagónu upierala na dokonalo čierny, čistý lesklý stôl, za ktorým sedela.
„Úprimne, Carwean? Dávala by som si pozor na to, kedy mám držať jazyk za zubami!“ Vyštekla naňho nevenujúc mu ani štipku ďalšej pozornosti, ba sa naňho dokonca ani nepozrela, len zaťala zuby, čo sa vyobrazilo na jej ostro skosenej sánke.
„Myslím, že práve vy sa tým neriadite.“ Zdvorilý tón jej priateľa-sluhu ju rozhneval ešte viac. Ten sedel vo veľkom kresle z bielej kože a ignoroval zavrčanie čiernovlasého pudla, ktorého za normálnych okolností volal Attie. Ale čo je lepšie, než ho provokovať formálnym oslovením, čo v tom dome padne minimálne sto krát?
„Mám pre teba užitočnú radu – choď sa vytancovať s Mathiasom. Určite pozháňate nejaké tie sliepky z Worminu a počas splnu v ich tej zablšenej posteli aj roztrháte. Mne láskavo daj pokoj.“ Hlave jej klesla nižšie, až sa bradou opierala o predlaktie a čierne pramene lesklých vlasov jej zabraňovali v pohľade na muža sediaceho oproti nej. Mal širokú, snedú tvár, silné lícne kosti, ale oči zapadnuté nemal. Dominantou tváre bolo hrubšie obočie a ostrý, dlhší nos. Niekto by povedal, že nie je veľmi pekný, to nie, ale mal akúsi divokú auru, ktorá nútila, aby si ho každý obľúbil. Šarm a sympatia... To bolo presne to, čo vyžarovali jeho olivovo zelené oči, v ktorých bola iskrička badateľného šibalstva a energie. Celkovo pôsobil sviežim dojmom, um mal britký a jeho reč s hlbokým hlasom lichotila každej duši a ušiam. Až na túto chvíľu, samozrejme.
„Váš brat je zasnúbený s tou „pipkou“ od Leviathanov, a práve teraz je s ňou na večeri a musí sa tváriť distingvovane, čo je úplne... nemathiasské. Ale keď tak veľmi naliehate, môžete ísť so mnou Vy. Možno konečne nájdete niekoho vhodného, kto by spĺňal Vaše enormné požiadavky.“ Odvetil pokojne a huncútsky úsmev na tvári, s ktorým ju pozoroval, sa rozšíril.
„Ešte jedno podobné slovo či veta, ty prasopes a prisahám, že ťa predvediem pred Tribunál Štyroch Rás a nepomôže ti ani ten tvoj pohľad. Nie, nie! Mám lepší nápad. Vyložím ťa niekde uprostred Eligoria, nech si ťa samotní démoni dajú na večeru. Počula som, že Zeleath hľadá vhodného hostiteľa pre to jeho čertovské semeno!“ Tentoraz sa už obťažovala zaútočiť priamo, aj keď jej bolo neuveriteľne teplo, v hlave jej bubnovalo ako na nejakej lodi, kde sa udával rytmus veslovania. Nehovoriac o tom, že koža na celom tele ju pálila, akoby na ňu liali horúci olej. Carwean stíchol. Vedela veľmi dobre, kde sa strafiť. So Zeleathom Eligorským nemal najlepšie vzťahy už niekoľko dekád. A poštvať proti sebe samotného vodcu démonov je veľmi, veľmi nebezpečné. Možno až tak nebezpečné, ako provokovať Atharu. Pekelné plemeno, vlastne iba jeho aristokracia, si kvôli svojej enormnej moci a sile musí hľadať hostiteľov pre časť svojej sily. Tí sa potom stávajú živými bábikami, v konečnom prípade z cela mŕtvymi schránkami bez duše. Hostiteľom sa môže stať len smrteľná rasa, buď lykani, alebo ľudia. Je to istý druh nekromancie. Preto tí „najlepší z najlepších“, čiže Zeleath, má za sebou zakaždým eskortu, aby mal z čoho čerpať. Po celom Starom kontinente je preslávené, že tento bastard sa veľmi rád mstí tým, že zo svojich nepriateľov robí takéto kapsičky na energiu. Na liste zostáva už len málo mien a medzi nimi sa dozaista ozdobným písmom a krvavočerveným atramentov skveje Carweanovo meno. Kľudne by pokračovala so svojimi vyhrážkami aj naďalej, lenže do miestnosti na najvyššom poschodí mrakodrapového lesa Ardonianu vstúpila žena. Tvár mala sťa porcelánová bábika, len rumenec značil, že sa pred nedávnom najedla. Niekto by mohol povedať, že je nepredstaviteľne krásna a aj napriek svojmu veku vyzerá, ako keby bola vytrhnutá z rozprávky o Červenej čiapočke, lenže Athara ju neznášala. Má skvelý odhad na ľudí... Alebo aspoň to si myslí, že zdedila po otcovi. Vypočítavosť a schopnosť manipulovať. Najradšej by jej rozbila ten jej malý ksichtík s príliš veľkými sivomodrými očami, malým gombíkovým nosom a drobnými plnými perami, nehovoriac o jej obočí, ktoré celý dojem dotváralo, ako keby mala namiesto hlavy melón. Ryšavočervené vlasy mala teraz vyžehlené. Pravdepodobne si vzala k srdcu to, čo jej malá dcéra pána vlkolakov minule povedala a to, či prijíma svojím účesom aj nejaké signály z vonkajšieho vesmíru. Atharin otec to musel dávať následne do poriadku, pretože aj napriek tomu, že Lilyann vyzerala ako sen každej smrteľnej ženy, mala výraz plný zášti a drzosti obdivuhodného množstva. Pýcha predchádza pád. A Athara dúfa, že ona bude jeho súčasťou. Postavu mala chudú, priam až vychrtlú, ako nejaká náhražka za vešiak. Väčšine mužov sa však páčilo mať v prítomnosti toto „veľké dieťa“. Carwean bol pravdepodobne jeden z nich. Ak by mal v tomto momente chvost, pravdepodobne by začal rotovať, až by sa jeho majiteľ vzniesol.
„Gratulujem, Lilyann. Kdekoľvek vstúpiš, vyvolávaš Pavlov reflex.“ Odfrkla mladá žena za stolom a dieťa noci v dlhých jednoduchých čiernych šatách s rukami v bok len prekrútilo očami.
„Lilyann! Netušil som, že nás k Seiannovi dovediete vy, je to pre nás naozajstná a neuveriteľná česť...“
„...stretnúť sa s ním.“ Dokončila Athara, skočiac svojmu spoločníkovi do reči, pretože veľmi dobre vedela, čo šiel Carwean povedať. Ten už stál a na znak úcty napodobnil úklon. Ona sa neobťažovala. Análny turista. Pre to, aby sa zapáčil žene, i keď z kedysi nepriateľskej rasy, by urobil čokoľvek. Naozaj bol ako rozjarený psík, čo uvidel svoju paničku po dlhšom čase. Nie, ona nezávidela! Nemala dôvod, Carwean je pako. Ale aj tak ju neuveriteľne privádzalo k šialenstvu to, že sa k upírovi správal tak... priateľsky. Nevhodne. Viac, než slušnosť a diplomacia kázala. Mala sto chutí sa chytiť za hlavu a vynadať mu, ale Lilyann prekazila jej zámery.
„Odchádzame okamžite. Rada povolila iba krátku poznávaciu návštevu.“ S týmito slovami sa zvrtla na podpätku a vypochodovala, Carwean idúc za ňou ako tieň. Hneď na to sa vydala z otcovej kancelárie za nimi aj samotná Athara.

Bol to chladný večer, no kožuch z líšky, ktorý na sebe mala, ju dokonalo chránil pred akýmkoľvek náporom vetra. Poddali sa jedine jej havranie vlasy, ktoré sa zakaždým zdvihli. Vietor bol obzvlášť v tejto výške veľmi silný, no to rampami ani nepohlo. Väčšina mrakodrapov mala v každých hlavných častiach svoje vlastné rampy, cez ktoré sa každý bezpečne dostal k svojmu vznášadlu. Za posledné roky sa tvár miest a hlavne Starého kontinentu rapídne zmenila. Technologický pokrok pohltil všetkých do jedného a každý bol otrokom techniky. Všetko siahalo vyššie a vyššie, ako keby sa bytosti snažili zaklopať na nebeskú bránu. Tie príjemnejšie entity chceli ísť len na návštevu, ale tie menej príjemnejšie... tie by najradšej okupovali dokonca aj nebo, pretože na Zemi už miesta nebolo, ktoré by sa mohlo dobyť, iba expandovať svoje hranice pôsobenia, čo vyvolávalo neustále konflikty. Vojny. Bitky. Krv, pot, smrť... Toho všetkého bolo už priveľa, než by sa dalo zniesť. Desiatky rokov trvajúca nenávisť, intrigy, predsudky... Masové vraždy na každom kroku, budovy a skrýše plné atentátnikov ochotných položiť svoj život na oltár za svoju pravdu. Bohužiaľ, každá rasa ju mala inú a len málo z nich bolo ochotných konzultovať o mieri. Pacifisti sa z povrchu takmer vytratili, matky strácali svojich synov, ženy manželov, sestry bratov... Nemali ani čas smútiť, či pochovať telá nebožtíkov, pretože krátko na to tiež padli. Nikto už nerozoznával civilistov od pešiakov. Mŕtva tvár ženy, dieťaťa či muža bola v konečnom prípade taká istá. Plná strachu a desu, ľútosti. Až pred dvadsiatimi rokmi si uvedomili, že takýto stav bude pomaly, ale iste viesť ku skáze. Všetkých. Najviac to postihlo ľudí. Ich počet sa znížil až o tri štvrtiny